Dnes som nič nechcela. Hýbala mnou čistá zlosť. Zagánila som červenému drakovi do malých, bezcitných očí a vyštartovala som po jeho papuli. Mojím cieľom nebolo prežiť; mojím cieľom bolo ublížiť.
Zrazili sme sa. Moje zuby sa mu zasekli do spodnej čeľuste. Prestala som mávať krídlami a použila som svoju váhu na to, aby som mu ťahala hlavu nadol. Počula som, ako čeľusť praská. Cítila som pazúry jeho zadných nôh, ako sa mi zabárajú do hrude – vec, ktorú odpozoroval odo mňa a ja zas od môjho kocúra… V tom okamihu sa môj sen rozkýval. Bola som súčasne drak a súčasne Milka Géczová, majiteľka kocúra, a visela som na čeľusti červeného draka. Milke Géczovej to prišlo také odporné, že sa pustila čeľuste. Drak otvoril papuľu a nechal protivníka uniknúť.
Odrazu sme stáli pod lesom. Vedela som, že som drak, ale vyzerala som ako Milka Géczová. Tam, kde draka zasiahli pazúry protivníka, sa mi na nočnej košeli rozpíjali veľké krvavé škvrny.
“Dostal ťa,” povedala srnka a prišla ku mne. “Je hlúposť bojovať s drakom a premeniť sa na človeka. Ako drak si mu rovnocenná. Ako človek si slabšia. Je nezmysel proti sile postaviť slabosť.”
Sadla som si do trávy. Po tvári mi stekali slzy.
“Je nezmysel plakať,” povedala srnka. “Slzy nič neriešia.”
“A čo by niečo vyriešilo?”
“Premeň sa na draka a vráť sa späť do boja.”
“Nechcem. Ten červený drak ma nezaujíma. Nezaujíma ma vôbec nič.”
“Keď ti niekto ublíži, máš dve možnosti,” upozornila ma srnka. “Buď zotrváš v pocite ublíženia a nič sa nezmení, alebo sa pohneš ďalej a nájdeš si cestičku von z bolesti.”
“Len tak?”
“O tom, či to bude ‘len tak’, rozhoduješ jedine ty.”
“Ako to myslíš?”
“Si v sne. Veci sú tak, ako ich snívaš. Nesníva ich nikto miesto teba. Keď si prisnívaš draka, máš draka. Keď si prisnívaš rany, máš rany,” usmiala sa srnka.
Bola som taká oťapená, že mi chvíľku trvalo, než som pochopila, čo mi vraví. Pozrela som sa na hruď. Krvavé škvrny sa začali zmenšovať, až nakoniec celkom zmizli.
Spolu so srnkou sme vyšli spod lesa. V diaľke v údolí bola drevená dedina. Nad ňou po oblohe plachtil veľký červený drak.
Spravila som z neho malého červeného draka. Vedela som si živo predstaviť, ako ho to vydesí. Napodiv, nepocítila som nijaké uspokojenie.
Tak som ho z toho neba vymazala.
A potom som z údolia vymazala celú dedinu.
Srnka si ma zvedavo premeriavala. “Prečo si vymazala dedinu?”
“Neviem. Nejako mi zavadzala,” mykla som plecami. “Čo myslíš, skončil už tento sen?”
“Ešte nie. Ešte si sa svoju lekciu nenaučila.”
“A čo je moja lekcia?”
“Čeliť tej situácii až do konca, nie zrušiť ju,” odpovedala srnka vážne.
Voľný pád - stránka ku knižkám 