V našom príbehu sme ústredným hrdinom vždy my (kapitola Pod kolesami)

Nezvykle veľa času som trávievala s Julkou. Odkedy sme sa na grilovačke tak otvorene porozprávali, urobila si Julka zo mňa svoju bútľavú vŕbu. Pracovala neďaleko, a tak sme spolu chodievali na obedy. Vždy sme preberali tú istú tému – Mikiho a jeho podivné správanie v poslednom čase. Najprv to Pokračovať v čítaní: “V našom príbehu sme ústredným hrdinom vždy my (kapitola Pod kolesami)”

Vnímame to, čo je v našich očiach dôležité (kapitola Kto je tu debil?)

“Tomu teraz celkom nerozumiem.”

“Je to celkom jednoduché. Popíš spamäti našu kuchyňu.”

“No…” zavrela som oči. “Veľká, so svetlohnedou linkou, linoleom, sporákom, chladničkou… a stolom a stoličkami!”

“A to okno? To si nevidela?” Pokračovať v čítaní: “Vnímame to, čo je v našich očiach dôležité (kapitola Kto je tu debil?)”

Nájdeme, čo hľadáme – a ten zvyšok si nevšimneme (kapitola Kto je tu debil?)

“Keby ťa zajtra vysadili na pustom ostrove bez všetkého, chodila by si do roboty?”

“Nie… načo?”

Vyzeral spokojne. “A tu sa dostávame k tomu, čo je veľkým problémom ľudstva – ľudia nevedia presne, kto sú. Definujú sa podľa nejakých vecí, ktoré do nich boli vovychovávané. Napríklad Pokračovať v čítaní: “Nájdeme, čo hľadáme – a ten zvyšok si nevšimneme (kapitola Kto je tu debil?)”

Posudzovanie nám dáva pocit nadradenosti (kapitola Ticho pred búrkou)

Zamierila som k Soni.

“Oliver mi povedal, že ti prezradil, že na tancovačku ide so mnou,” začala som. “Chcela som ti to povedať prvá ja, ale už sa stalo. Keď sme včera spolu hovorili, ešte som nikam ísť nechcela. Ale Milo je názoru, že by som mala konečne Pokračovať v čítaní: “Posudzovanie nám dáva pocit nadradenosti (kapitola Ticho pred búrkou)”

Aj silní ľudia majú niekedy slabé chvíľky (kapitola Ticho pred búrkou)

Dvere boli pootvorené. Milo práve vysvetľoval Anke, aké plány s penziónom má a ako sa dohodol s Marcelom a so mnou.

“… a Jana mi sľúbila, že si urobí masérsky kurz. Potom budeme mať plný servis.”

“Ešte by si mohol do toho zahrnúť aj Soňu s jej liečiteľstvom,” navrhla Anka.

“Nemám Soňu rád,” vyhlásil Milo. “Je ako pavúk v sieti. Niekedy myslím, že by som mal obmedziť kontakt medzi Janou a ňou.” Pokračovať v čítaní: “Aj silní ľudia majú niekedy slabé chvíľky (kapitola Ticho pred búrkou)”

Minulosť je len “zbierka vecí” (kapitola Čo nás drží v starých príbehoch?)

“Ako si stojíš s upratovaním?”

“Stojím,” priznala som bez hanby. “Urobila som dve kopy – na vyhodenie a na preskúmanie, či si niečo predsa len nenechám. Lenže neviem sa pustiť do tej druhej. Akosi nemám ani páru, ako by som to mala urobiť.”

“Nevadí, Janička,” usmial sa. “Poďme sa na to pozrieť. Ak chceš, pomôžem ti.” Pokračovať v čítaní: “Minulosť je len “zbierka vecí” (kapitola Čo nás drží v starých príbehoch?)”

Zadné vrátka (kapitola Démoni minulosti)

“Keby si si konečne urobila vodičák, nemusela by si líčiť. Predávať vieš, zákazníkov ukecať vieš, mohla by si mi robiť junior partnerku…”

“Ja a realiťák?” zasmiala som sa neveriacky.

“A prečo nie? Máš talent pozrieť sa na všetko očami toho druhého. Vieš osloviť jeho očakávania – aj tie nevypovedané. Naposledy, keď si bola so mnou na prehliadke, bolo to celkom zjavné. Možno nepoznáš predpisy, ale už si sa naučila, čo je dôležité. Ja by som to aj prijal.” Pokračovať v čítaní: “Zadné vrátka (kapitola Démoni minulosti)”

Sebadôležitosť (kapitola Zbavený mužnosti)

Mokoš sa rozosmial. /…/ “Prišiel som vám oznámiť, že sa k nám pridá Rio.”

“Rio? Ešte dnes mi Milo vyplakával, ako bez neho neprežije,” namietla som s ľahkou panikou v hlase.

“Ale prežije, nerob si starosti! Zrejme ste spolu hovorili skôr než my dvaja. Potrebujem Ria tu, v Bratislave.”

“Načo?” Pokračovať v čítaní: “Sebadôležitosť (kapitola Zbavený mužnosti)”