Ľadová kráľovná (kapitola Fufu)

“Milka? Tu Mokoš. Máš dnes nejaké povinnosti?”

“Ani nie,” odvetila som prekvapene.

“Ja mám obhliadku dvoch objektov s jedným zákazníkom, ktorý ma už začína znervózňovať. Je zbohatlík, hľadá si rodinný dom luxusnej kategórie, ale len čo sa doň dostane a začne sa mu páčiť, začína zjednávať cenu do neúnosnosti. A keď sa mu to nepodarí, prejde do osobných narážok a skrytých útokov a mňa to už prestáva baviť. Pomohlo by mi, keby si šla so mnou.”

“To vieš, že pôjdem, len si neviem predstaviť, ako ti pomôžem…”

“Je to chlap, plný testosterónu, takže rátam, že ťa začne ohurovať svojím majetkom. Pomôže mi, ak sa budeš tváriť pochybovačne a kedy-tedy nenápadne utrúsiš, či to nie je priveľký prepych, či si to môže dovoliť, či sa mu to vyplatí…”

Začala som sa škeriť.

“Mám nachystané dva objekty. Ak to uhráme, cez províziu získame odškodné za nervy, čo ma ten človek stál,” dodal zlomyseľne.

Dohodli sme sa, že ma príde vyzdvihnúť, takže som si zvolila koktejlové šaty typu “úzke črevo” a k nim poriadne ihličky. Trochu som musela preorganizovať šatník, než som vyhrabala aj vhodný kabát s kožušinovým golierom, ale svoju obvyklú športovú vetrovku by som nebola nijako predala ako biznis-oblečenie. Vyčesala som si vlasy, na vrch hlavy som si zastokla štýlové slnečné okuliare, čo si tu minule zabudla Inka, a bola som nachystaná lámať srdcia i peňaženky.

Keď ma Mokoš zbadal, tíško hvízdol. “Vidím, že nastupuje ťažká artiléria,” zasmial sa ticho. “Len do toho, dievča! Pomsti moje poničené nervy a postaraj sa o zárobok storočia!”

Prvý dom, čo sme obzerali, bol pekný, starobylý, dokonale renovovaný. Na príjazdovej cestičke stál obrovský čierny pohrebák veľkosti mikrobusu. Vystúpil z neho chlapík v džínsoch, kockovanej flanelke a koženej bunde, podsaditý, brunátny a zachmúrený, pozrel na hodinky a zahlásil: “Idete neskoro.”

Mokoš zdvihol obočie. “To by som si nikdy nedovolil, pán Majera… Podľa mojich hodín máme ešte tri minúty k dobru.”

“Ale prichádzate až po mne,” poučil ho pán Majera, výzorom mäsiar a povolaním boháč. Hneď mi svojím šarmom prirástol k srdcu.

Mokoš vzal jeho výpad na vedomie a tváril sa, akoby to bola tá najpriateľskejšia konverzácia. Prešiel na moju stranu auta a pridržal mi dvere.

Majera mi venoval dlhý pohľad. Jeho výraz sa nepatrne zmenil, pristúpil k nám a podal mi pomocnú ruku.

“Dáma dovolí? Odprevadím vás dovnútra.” Nato sme kráľovsky odkráčali k vchodovým dverám a keď Mokoš chcel začať hovoriť niečo k domu, zrušil ho Majera netrpezlivým: “To môžete aj vnútri. Dáme bude zima.”

Vyzeralo to, že Mokošov plán začína vychádzať.

Obhliadky boli nekonečne nepríjemné. V prvom, lacnejšom dome som nechala Majeru len tokať a študovala som jeho spôsob myslenia. Musel mať ťažký život, než zbohatol… Mal nutkavú potrebu vo všetkom presadiť svoj názor – a to aj vtedy, keď o veci nevedel vôbec nič. Pokojne sa začal s Mokošom škriepiť o tom, že mať fotovoltaiku je neekonomické, že najlepšie je kúriť drevom, podlahové kúrenie je o ničom, elektrické žalúzie a otváranie okien zhoršujú ich termoizoláciu a latexový náter v kúpeľni nemôže byť odolný voči vode… Obaja sme si to vypočuli, ja som mala výsadu mlčania, ale keď sa už-už začal zbratávať s myšlienkou, že dom bude jeho, zastala som uprostred obrovskej novej americkej kuchyne a vzdychla som: “Ešte dobre, že nepotrebujete modernejšiu kuchyňu.”

Mokoš mal problém udržať vážnu tvár. Rýchlo sa začal prehrabávať v papieroch a pustil sa na pána Majeru súkať dáta, v čom mu pán Majera zabránil prudkým:

“Ale kuchyňa je skutočne veľmi dôležitá! Som rád, že nielen mne sa vidí nedostatočne vybavená!”

A tak sme pohrdli sporákom, trúbou, mikrovlnkou, kávovarom, zabudovaným grilom, hriankovačom, vysokolesklým nerezovým odsávačom pár, umývačkou riadu, americkou chladničkou či mrazničkou a pobrali sme sa obzerať druhú nehnuteľnosť.

To, čo si Mokoš nachystal ako zlaté vajce, bol skutočne klenot. Dom bol moderný, ale bol stavaný v štýle klasických amerických panských sídiel, so zdobeným tympanonom nad vchodom, vysokým stĺporadím, veľkou halou a širokým schodiskom na galériu na poschodí. Samostatný objekt tvorila veľká garáž na tri autá a všetko bolo umiestnené uprostred pozemku, ktorý vyzeral skôr ako lesopark.

Tam sme rozohrali hru naplno. Polohlasne som uvažovala, že je to príliš veľké pre jedinú rodinu, že si to bude vyžadovať záhradníka, ale že je to kráľovské bývanie a čistý prepych… Mokoš sa obmedzil na dáta a pán Majera mu začal podsúvať kúpne argumenty, s ktorými mu umožnil už len súhlasiť. Každú korekciu považoval za nepriateľský akt a už som len čakala, kedy vytiahne z vrecka rukavicu, preplieska ňou Mokoša po lícach a vyzve ho na duel.

Na jednej strane mi ho bolo ľúto, pretože sa hrnul do niečoho, čo vysoko prevyšovalo jeho už aj tak nafúknuté potreby, ale na druhej strane mi šla jeho nabubrelá sebadôležitosť tak nesmierne na nervy, že som celkom rozumela Mokošovmu ťahu. Koniec-koncov, nehnuteľnosť má svoju hodnotu a keď by ju nedokázal utiahnuť, ešte vždy ju bude vedieť dobre predať.

Mokošov plán vyšiel do poslednej bodky. Všetky tie pohŕdavé odfrknutia z prvej nehnuteľnosti táto nehnuteľnosť prekrývala. Pán Majera sa chytil do vlastnej pasce nenásytnosti. Nakoniec sa nevedel dočkať, kedy bude môcť Mokošovi povedať, že dom berie, a pozvať nás na obed… Samozrejme, reštauráciu vybral a obed zaplatil Mokoš, ale ku koncu sme sa rozchádzali so zákazníkom, ktorý bol ochotný odporúčať Mokošovu realitnú agentúru aj ďalším svojim známym.

Prehliadka zabrala väčšiu časť dňa a keď som sadala do auta, cítila som sa ako maratónec v cieli – spokojná a vyšťavená a mierne podgurážená kvalitným šampanským. Všetko vyzeralo tak bezpečne, úspešne a pohodovo, že mi vôbec nedošlo, že aj Mokoš pil a tak by nemal sadať za volant.

“Nebude ti prekážať, ak sa zastavíme ešte v kancelárii? Rád by som si vzal papiere na zajtra,” požiadal ma Mokoš.

“V pohode. Pokiaľ ma budeš voziť…”

Zasmial sa. “Som sa čudoval, čo si si vzala topánky na podpätku…”

“Dlhé nohy, Mokoš, dlhé nohy,” informovala som ho. “Dnešný obchod je s dlhonožnou prirážkou.”

“Ale uznáš, že som nepreháňal…”

“Nie, ten chlapík bol etalón protivnosti.”

“Príliš rýchlo príliš zbohatol,” usúdil Mokoš. “Začal pohŕdať ľuďmi.”

“Keď od ľudí nevieš vydolovať uznanie, začať nimi pohŕdať je najrýchlejšia cesta k tomu, aby ťa ich mienka neštvala,” pripustila som.

Fľochol na mňa. “Zo skúsenosti?”

Prikývla som. “Tam, u Mila, som bola cudzinec v uzavretej komunite, kde každý každého poznal od narodenia… Nenechali na mne smietko dobrého. V istom bode ma to prestalo zaujímať a duševne som ich spláchla.”

“Ako sa to cíti?” spýtal sa zvedavo.

“Studeno…” Pokrčila som ramenami. “A zo dňa na deň studenšie. Keby nie Milovej rodiny a Ria, asi dnes behám po svete ako blok ľadu.”

Natiahol ruku a pohladkal ma po líci. “Úbohá Milka… Ľadová kráľovná.”

Vyplazila som mu jazyk.

vp4-pohrdat-ludmi

Uložiť

Jedna myšlienka na “Ľadová kráľovná (kapitola Fufu)

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s