Moc je schopnosť nelipnúť (kapitola Čoho sa bojí Kristína?)

„Vieš, čo mi nejde do hlavy? Že si to nechal dôjsť tak ďaleko. A nehovor mi, že preto, že ťa vydierala… Mohol si ju zadupať jediným pohybom. Ale ty si vyčkával a nechal si ju vŕšiť sa na Mirovi… a potom znova miesto toho, aby si s ňou zatočil, musela som to urobiť ja!“ Rozhorčene som naňho zagánila. „Prečo, Aďo?“

„Nie je mojou úlohou niečo robiť alebo riešiť,“ pokrčil ramenami. „Som tu na to, aby som umožňoval. Vytvoril som predpoklady pre situáciu i jej riešenie… Tí, ktorí sa dokázali chytiť, sa chytili a začali so sebou niečo robiť. Alebo s inými, ako si to urobila ty,“ usmial sa. „A ja som ti vytvoril podmienky, v ktorých si uspela.“

Dosť dlho som spracovávala, čo práve povedal… Cítila som v tom cynizmus, ale aj múdrosť. Mala som ho rada a súčasne som ho nenávidela. Kristína pozerala z jedného na druhého a dobre sa bavila. V pohľade mala čosi ako víťazoslávne ‚no nevravela som ti?‘

„Myslím, že ťa práve neznášam, Aďo,“ zavrčala som celkom nediplomaticky. Zaškeril sa a prisunul mi čokoládový cukrík.

„Keby som nevedel, že nedokážeš nenávidieť, možno by som sa bál,“ mávol rukou. „Ale ty si taký dobrák od kosti. Zbožňuješ ma. Len sa ti zas raz nepáči, že veci neboli podľa tvojho. Ešte stále si myslíš, že máš najlepšiu hlavu zo všetkých.“

Kristína zaúpela. „Toto máš denne na programe? Tak to ja som mala ešte šťastie, že sa do mňa obúval iba Noro!“

Pobavene si ju premeral. „Možno nebol dobrý nápad dať ťa dokopy s Norom,“ uškrnul sa. „Pohovorím si s Mokošom. Možno by si mala lepšieho učiteľa vo mne.“

Napriek tomu, ako dobromyseľne to povedal, zbadala som v Kristíniných očiach nefalšovanú paniku. „Na to zabudni, Končok! Ruky preč odo mňa! Ja mám učiteľku Milku!“

„Zjavne si jediný, komu sa darí vydesiť Kristínu Mokešovú,“ podpichla som ich. Potešene sa zasmial. „Neviem, prečo sa ťa tak bojí… Čo si jej vyviedol?“

Tvár sa mu roztiahla do širokého, potešeného úsmevu. „Kristína sa nebojí mňa, pravda, Kristína? Kristína má strach zo smrti. Z konca vlastnej moci. To je niečo, čoho sa ty nebojíš…“

„…lebo viem, že nijaká smrť mi nedokáže ubrať nič z mojej moci,“ pokrčila som plecami. „Smrť je len pokračovanie života inými prostriedkami. To som niekde čítala.“

„Dobre si čítala, Milka Géczová… Naučila si sa vzdávať sama seba. Preto sa nás nebojíš. Preto vieš, že by som ti nikdy neublížil. Nemám ti čo vziať… Budeš musieť presne toto naučiť aj Kristínu. Naučiť ju vzdávať sa. Nelipnúť na veciach, ktoré sú prechodné.“ Jeho tón bol láskavý, mierny a upokojujúci a hoci Kristína ešte trošku pregĺgala, tiež sa uvoľnila. Na okamih sa v miestnosti zastavil čas… Sedeli sme, usmievali sme sa jeden na druhého a zmocnil sa ma pocit obrovskej, neotrasiteľnej súdržnosti. Dúfala som, že sa prenesie aj na Kristínu, že ho zacíti aspoň sprostredkovane, keď ho nikdy nezažila priamo… Myslím, že jej vyhŕkli slzy, pretože odrazu zaklipkala viečkami. Aďo mi venoval dlhý, spokojný úsmev a siahol po telefóne. „A teraz zavolám Mokošovi a Norovi. Potrebujeme vniesť rovnováhu do tvojho rastu. Tvoja vôľa je momentálne silnejšia ako tvoj rozum či ohľady… To sa musí zmeniť!“

Uložiť

Jedna myšlienka na “Moc je schopnosť nelipnúť (kapitola Čoho sa bojí Kristína?)

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s