Dokonalá kontrola (kapitola Návrat nepriateľa)

V zrkadle som zachytila uznanlivý Kristínin pohľad. A odrazu mi napadlo: ‘Máš dokonalú kontrolu, pravda?’

‘To si ty, Kristína?’ spýtala som sa v duchu.

Úsmev v zrkadle sa prehĺbil. ‘Nevrav mi, že sa takto nezhováraš s ostatnými,’ prišla nová myšlienka.

Inka spozorovala, že sa na seba akosi usmievame. Potešilo ju to.

“Prečo je ten spor medzi vami?” začala vyzvedať. “Kvôli tomu fešákovi Norovi?”

Čosi mi napadlo.

“To ty si Inke rozprávala o Norovi?”

Kristína prisvedčila. “Rada rozprávam o Norovi. Rada rozprávam o aparátčikoch.”

“Koho nazývaš aparátčikom?”

“No predsa nášho Nora…” zatiahla posmešne; ešte stále nebola ochotná ho naplno prepustiť mne. “Poslúcha otca na slovo. Keby ho postavil na kraj mrakodrapu a povedal by ‘skoč’, Noro skočí.”

“A prečo by nemal?”

Kristína sa prekvapene mykla. “Tak už aj teba spracovali? Začlenili ťa do stáda? Počula som, že si s nimi vymetala všetky kúty… Dúfala som, že budeš dlhšie vzdorovať!”

“Ach, čo ty vieš…” odvetila som neurčito.

“A čo by som nevedela? Je to ich obvyklý postup. Urobili to každému bez ohľadu na to, nakoľko mu ublížia… Potrebujú ťa zlomiť.”

Znelo to dramaticky a Inka s Renčou vyvaľovali okále. Mala ich plnú pozornosť, uvedomila som si pobavene.

“A načo by niekoho lámali?” namietla som, aby som ju podpichla.

“Preboha, Milka, veď rozmýšľaj!” vyprskla podráždene. “Je to otázka moci. Kontroly. Tak, ako ty teraz kontroluješ nás tri tým, že usmerňuješ našu pozornosť na veci, ktoré sama vyberieš. Presne tak oni kontrolujú svojich žiakov… Zbavujú nás slobodnej vôle. Obvykle ťa citovo naviažu na jedného z nich natoľko, aby si bola ochotná hľadať ospravedlnenia a vysvetlenia pre každý nezmysel, čo robí. Keď ťa dostanú tak ďaleko, začnú dávať do priameho protikladu to, čo vnímaš, s tým, čo hovoria oni. Len čo sa im to podarí, začne samotné lámanie – podajú ti vysvetlenie, ktoré by si inak nepovažovala za pravdivé, ale pretože si na nich už naviazaná, si ochotná uveriť každej hlúposti. A už ťa majú.”

“Ale… ale… to znie neľudsky!” zalapala Inka po vzduchu. “Prečo by to niekto robil?”

Kristína slabo potriasla hlavou a skoro si rozmazala kontúru, pretože sme ledva stihli odtiahnuť prsty z jej tváre. “Je to všetko vec vnímania. Musia ťa dostať do takého kontrastu medzi tým, čo poznáš, a tým, čo zažívaš, že to tvoj rozum nedokáže zdôvodniť. Potom sa už musíš spoľahnúť len na ich slová. Až vtedy sa stávaš ochotná pokračovať za hranicu toho, čo sama považuješ za možné…”

“Hej, Noro mi to kedysi vysvetľoval,” pridala som sa. “Vnímame z reality len to, čo sme naučení vidieť. Ten zvyšok neregistrujeme. To znamená, že naše vnímanie nám sústavne vykresľuje len ten svet, čo už poznáme. Ale keď príde takýto priepastný zlom vo vnímaní, tak sa zmení náš spôsob nazerania na svet a to, čo považujeme za možné. Noro tomu hovorí ‘vnímať z viacerých uhlov pohľadu súčasne’.”

Inka potriasla hlavou. “Ale načo je to dobré?”

“Naučíš sa vidieť veci, o ktorých si si myslela, že neexistujú,” usmiala sa Kristína. “Ružových slonov a jednorožce a podobné.”

Zasmiali sa, ale Inke to predsa len nešlo do hlavy. “Tinka, ale prečo ti potom vadí, že to tvoj otec robí? Veď tým dosahuje niečo dobré, nie?”

Kristína sa zachmúrila. “Máš pravdu, Inka, do istej miery je to dobré, pretože ťa to dostane ďalej. Na druhej strane však musíš pristúpiť na ich pravidlá hry a slepo im dôverovať, že vedia, čo robia; že veci sú tak, ako oni hovoria; že ti nechcú zle…”

“Ale oni ti predsa nechcú zle,” namietla som. “Nič by nemali z toho, keby ti chceli zle. Všetci sme predsa vzájomne prepojení  a keby bolo zle tebe, bolo by zle aj im!”

“A to máš odkiaľ?” odsekla Kristína.

“Zažila som to… Ty nie?” Kristínina tvár v zrkadle zmenila výraz a zostali z nej len dve zmätené, nechápavé oči. Zaskočilo ma to. Došlo mi, že pravdepodobne nikdy nezažila to, čo ja – ten pocit jednoty, vzájomného spojenia a vzájomnej starostlivosti. Aj by som tomu verila, keď som si pripomenula, aká svojbytná a sebestačná vždy bola. Nebola ochotná dopustiť, aby si ju pripojili. Potrebovala byť sama sebou, nie súčasťou niečoho iného.

“Zdá sa, že sa ti môj otec venoval oveľa intenzívnejšie ako mne!” vyhŕkla zlostne. “Toto ma odjakživa rozčuľovalo! Som jeho dcéra, ale čo urobí on? Zavesí ma na krk tomu svojmu predmestskému gigolovi Norovi! Je mu jedno, že ma ten hajzel vtiahne do postele – len aby sa milosťpán nemusel unúvať sám vysvetľovať! A potom príde niekto zvonka – a otecko sa mu venuje s plným nasadením!”

Inka a Renča sa zarazene stiahli. Musela som Kristínu nasilu vtlačiť do stoličky.

“Moja, keď stále rozprávaš a kýveš hlavou, ako ťa máme urobiť? A okrem toho svojmu otcovi krivdíš. Nevenuje sa mi. Jediný, kto sa mi venuje, je Noro.”

“Kecáš,” zavrčala. Nespokojne sa zahniezdila a na chvíľku stíchla. Prišlo mi jej ľúto. Jej žiarlivosť sa zjavne netýkala Nora, ale pozornosti, ktorú mi venoval jej vlastný otec… Keď som si spomenula, ako nelichotivo sa o nej vyjadroval, prišlo mi jej ľúto. Deti by nemali byť nútené snažiť sa zaimponovať vlastným rodičom. Mali by byť milované pre to, že sú, nie pre to, čo dosahujú…

VP4 neimponovat rodicom

Uložiť

Uložiť

Jedna myšlienka na “Dokonalá kontrola (kapitola Návrat nepriateľa)

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s