Po troch rokoch: moja reakcia na recenziu Voľného pádu od Martina Vydru :-)

Keď som si sem prenášala recenziu Voľného pádu,  uvedomila som si, že ešte aj po troch rokoch mám chuť skomentovať komentár 😉 – a tak som si povedala, že prečo nie? Už keď Martin Vydra svoje stanovisko publikoval, mala som nutkanie vysvetľovať – ale z nejakého dôvodu mi IKARovský systém neumožnil zverejniť svoju vtedajšiu reakciu (možno sa celé Nebo staralo, aby som zo seba neurobila emotívneho osla 😛 ). Potom som to spracovávala – nie to, že ma niekto nechcel alebo kritizoval, ale to, že posudzovaný videl logické lapsusy v postrehoch posudzujúceho 😉 , čo je u mňa no-go.

No a teraz sa večne motám okolo Štvorky a tejto stránky a písať sa mi akosi nechce, tak som si povedala, že možno nastal čas “vypustiť ventil”. Pokúsim sa spísať svoj (miestami neláskavý) postreh k postrehom redaktora.

Ale vopred: medzičasom už asi chápem, že som mu nesadla tematicky a možno aj nejako inak (nepoznám jeho vnútorných démonov) a preto ho na mojej knižke rozčuľovalo azda všetko 🙂 , takže pochopenie preňho mám. Napriek tomu ma štve, keď niekto o téme veľa nevie, ale štylizuje sa do roly toho, čo môže vydávať kompetentné vyjadrenia nielen k zameraniu príbehu, ale aj priamo k osobe autora a jeho úmyslom…  Ja si teraz len vyberiem pasáže a poviem k nim svoje stanovisko. Kompletnú recenziu nájdete tu.

o1

Ako vlastne vníma redaktor ezoteriku? Lebo ezoterika je prístup k svetu, protiklad exoteriky; kým exoterika skúma svet cez vonkajšie prejavy (dnes tomu hovoríme “veda”), ezoterika skúma svet cez prežívanie človeka a dnes už má spoločnú hranicu s psychologickými smermi ako neurolingvistické programovanie (NLP), procesorientovaná psychológia (POP), regresná terapia či autohypnóza. Čiže ezoterika rozhodne nie je Harry Potter a určite nie je len predpoveď budúcnosti, klábosenie s duchmi, exorcizmy, voodoo a zaklínadlá. Nie sú to len veci nadprirodzené. To by do ezoteriky patrilo aj moje zvýšenie platu alebo predstava, že budem mať na dôchodku z čoho žiť. 🙂

Čo sa týka toho “menenia života”… Redaktor v knihe rozpoznal aspoň ten koučing 😉 (možno aj vďaka tomu, že som ho na viacerých miestach výslovne pomenovala). Koučing je konkrétny nástroj. Keď píšete pojednanie o tom, ako koučovať, napíšete to ako “praktický návod”: 1. najprv urobte toto, 2. potom urobte hento… atď. Keď píšete príbeh, tak postavy mimovoľne kladú koučovacie otázky a čitateľ, ak tieto otázky začne klásť v svojom živote tiež, dokáže svoj život začať meniť. 🙂 Redaktor zjavne nepozná autorov ako Eliyahu Goldratt a Ken Blanchard, čo bola moja hlavná inšpirácia… No a potom celý Castaneda. Môže to byť fikcia, ak v tom chcete vidieť len fikciu. Ak v tom chcete vidieť konkrétny návod, nájdete ho tam. 🙂

Okrem koučingu je v knihe ešte i kus z toltéckeho učenia, kus z taoizmu a hodne veľa z NLP, mojich vlastných skúseností a psychológie. Napríklad to spomínané:

Začínala sa hlásiť depresia. Vyriešila som to tým, že som si šla umyť zuby.

Kto sa zaoberal niekedy depresiou, vie, že najhoršie, čo pri depresii môžete urobiť, je spadnúť do nečinnosti a prehrávať si život len v hlave. Jedno zo základných odporúčaní je začať niečo robiť – trebárs aj vstať a ísť si umyť zuby. Netvrdím, že to redaktor musí poznať – ale ak ide z niečoho robiť kauzu a chýbajú mu základné mentálne modely z danej oblasti, prestáva to byť výpoveď o knihe a autorovi a začína to byť výpoveď o šírke jeho vlastného rozhľadu. Ja si dovoľujem tvrdiť, že v knihe nájdete návodov dosť. Napríklad ako narábať s ľuďmi, čo nás vytáčajú. Ako sa vyhnúť konaniu na základe nepodložených predpokladov. Ako nespadnúť do posudzovania. Ako sa vysporiadať so situáciami, kedy sa bijú racionalita a priama skúsenosť. Sebarozvoj v jeho čistej podstate. 🙂

Redaktorovi táto skutočnosť unikla, takže som zjavne nemala šťastie na redaktora, ktorý by bol skúsený v oblasti ezoteriky alebo len základnej psychológie. I to sa stáva.

o2

🙂 Našťastie aspoň čitatelia pochopili, o čo v knihe ide, keď už posudzujúci redaktor nie:

A ideme ďalej do pasáží, kedy redaktor očividne zabúda, čo je jeho úloha (=posúdiť kvalitu a čitateľnosť príbehu/textu), a miesto toho začína špekulovať o autorovi a jeho motívoch – vec, ktorú som mu zazlievala, zazlievam a budem zazlievať až do konca svojich dní, pretože to považujem za profesionálne zlyhanie:

o3

Nuž, hooodne sa vyklonil z okna… a nevyšlo to. Dôvody, prečo píšem pod pseudonymom, boli moje rozhodnutie a redaktorova žiadna starosť.  Redaktor tam je na to, aby sa venoval textu, nie autorovi textu… Môj “pseudonym” má oveľa prozaickejšie dôvody ako vybavovanie si osobných nevraživostí z pracoviska. Pôsobím v dvoch oblastiach súčasne a jedna dosť vylučuje druhú, tak mám zástupnú personu pre každú z oblastí, aby sa moje oblasti záujmu navzájom nepoškodzovali, a dávam pozor, aby som ich držala pekne oddelené.

Samozrejme, redaktor toto všetko mohol zistiť. Mohol si “Sun Belangelo” jednoducho hodiť do Googlu a bolo by mu to vyhodilo moje články, blogy i informácie o knihe, ktorá mala v tom čase už zaregistrované ISBN.

Mohol. Bol by si ušetril spústu nepodložených predpokladov o mne, mojej práci, mojich problémoch, mojom mene a mojich úmysloch.

Neurobil to. (A výhovorky, či viem, koľko toho on mal na posúdenie, nefungujú. Ak si nedám tú námahu a neinformujem sa o autorovi, tak sa potom nevyjadrujem k jeho osobe – pokiaľ sa chcem zachovať eticky.)

A teraz k tomu, že “nikde nie je spomenutá činnosť, ktorou sa firma zaoberá”… Pokiaľ si spomínam, je tam aspoň jedna plná kapitola toho, ako hrdinka a jej kolega riešia konkrétny zákazníkov problém so softvérom. Je tam zmienka o technickej podpore, čiže nepôjde o typické outsourcovanie callcentra, ale o vývoj softvéru. Je to tam napísané. Redaktorovi to akosi uniklo, ale radšej povedal, že som to tam nespomenula. 😦

Čo sa týka jeho predpokladov o mojich motívoch: Na helpdesku som nikdy nepracovala, len nejaké 2 dni som koučovala pracovníkov poskytujúcich technickú IT podporu v cudzom jazyku, takže prácu trochu poznám. 🙂 Očividne sa mi podarilo popísať ju tak živo, že si redaktor myslí, že mám roky skúseností… Nuž, zlomyseľnosť mi nedá neodcitovať ďalšiu pasáž z jeho recenzie:

o4

o6

Takže zjavne nie ktokoľvek. Zjavne som to “budovanie sveta, ktorému nielen uveríme, ale ktorý nás pohltí” 😉 urobila tak dokonale, že redaktor uveril, že popisované prostredie je realita… a kritizuje ma za to, že nepíšem vymyslený príbeh, ale to, čo som zažila. 😛 Nelimitovalo ma “dôkladne známe prostredie” – prostredie je vymyslené a prvky práce iba odpozorované. Takže vy vybudujete presne podľa jeho očakávania fiktívny svet, ktorému redaktor uverí, a on vás strhá za to, že mu uveril a mali ste napísať niečo, čomu by nebol uveril…

Toto sú veci, ktoré ma z celej recenzie bolia najviac. Že vás niekto kritizuje bez toho, aby si bol svoje východiská overil. 😦 A že človek, ktorý postupuje takto nelogicky, si trúfa podsúvať nedostatok logiky mne 😦 :

o7

Nuž, keď má pravdu, tak má pravdu – v knihe naozaj je jeden logický lapsus (priestorový). A za tie tri roky naň okrem mňa ešte nikto neprišiel. 😉

o5

Ak správne chápem námietku, tak redaktorovi prekáža, že čitateľ nevie skôr ako hlavná hrdinka… Nuž, príbeh je písaný v “ja”-forme. Je rozprávaný očami hrdinky. Preto sa čitateľ dozvedá veci vtedy, keď aj hrdinka, a nie skôr alebo neskôr. A keď sa hrdinka dozvie len časť informácie, aj čitateľ vie len časť informácie. Presne takto je písaná napr. aj Jana Eyrová a nikto nevyhlasuje, že Charlotte Brontë “podvádza čitateľa” 😉 . Neviem, ako to robí Tolkien, pretože som iná generácia a Tolkiena som nečítala, ale tiež si neviem predstaviť, že prezrádza všetky fakty vrátane záveru hneď na začiatku, aby čitateľ potom zvyšok knihy prechrápal. Obvykle máva literárny dej istú stavbu, udržiava a zvyšuje napätie a priebežne transportuje idey, ktoré chce autor k čitateľovi dostať. Toho som sa držala. Ak som tým niekoho “podviedla”, tak treba preskúmať, v kom je chyba.

A späť k “chýbajúcej logike”:

o8

Túto skutočnosť pochopili azda všetci čitatelia, takže som dospela k úsudku, že kto knihu čítal, ten chápe, prečo to bolo tak, ako to bolo. Kto nechápe, buď nečítal všetko, alebo hľadá palicu, lebo chce biť psa. 🙂

o9

Tak si pozrime kontext týchto dvoch vetičiek: Hrdinku vytiahli napoly v bezvedomí z riskantnej situácie a hovoria ponad jej hlavu o nej, ako keby tam ani nebola – a ona protestuje. V tretej osobe, aby ich sparodovala a dala tak najavo mieru svojho nakrknutia. 🙂 Zvláštne, že redaktor prvky ako paródia nechápe – alebo že mu vadia.

Keď som si to rozobrala až sem, zostala mi tam už len jedna výhrada, ale o to oprávnenejšia – že som použila americké úvodzovky. Veru, použila som. Netušila som, že budú diskriminatívnym kritériom, ktoré bude rozhodovať o tom, či knižku do súťaže zaradiť alebo nie (keďže tie zvyšné výhrady pri dôkladnejšom pohľade neobstoja):

o10

🙂 Možno som jediný autor na svete, ktorého knihu zamietli kvôli tomu, že používa americké úvodzovky. Čo sa čudujem… sme predsa na Slovensku a redaktori si tu považujú za povinnosť vypracovávať psychologický profil autorov. 🙂 Tak prečo neodmietnuť zaradiť do súťaže kvôli americkým úvodzovkám. (Inak, nikdy nepochopím, prečo sa hovorí “úvodzovky”, keď priamu reč “uvádzajú”, nie “úvadzajú”. To je ale zas môj vnútorný rozkol s JÚĽŠom.)

Bolo by to iné, keby bol povedal: “Neodporúčam na vydanie, pretože témou kniha zasahuje len úzke publikum a bola by nerentabilná.” To by som chápala, pretože to tak je. Ale robiť miesto toho psychogram autora a tvrdiť, že v knihe nie sú veci, ktoré tam evidentne sú – len ich bolo treba prečítať… Keď som si robila rešerš 😉 o redaktorovi (čo patrí do základných redaktorských zručností 😉 ), našla som ešte jednu jeho recenziu diela niekoho iného. V porovnaní s tou je “moja” recenzia vyslovený chválospev. Ale prečo nemal odvahu napísať aj u mňa “priznávam – prečítal som iba 25 strán”?

No a celá recenzia končí odporúčaním:

o11

Toto neberiem. Redaktor sa vyjadruje k tomu, čo som ja považovala/nepovažovala za potrebné?!  Ako vie, čo som považovala alebo nepovažovala za potrebné? Len preto, že on miesto práce s textom robil predpoklady o mojich úmysloch? To je psychológ alebo médium, keď je presvedčený, že vie, čo som ja chcela a myslela?!

Achich… Nič s tým nenarobím. Je to minulosť, uzavretá a dokonaná. Beriem na vedomie. Ďakujem za potvrdenie toho, že viem písať – a aj dosť pútavo -, ale súčasne si gratulujem, že som si knihy vydala sama a nečakala som na požehnanie nejakého redaktora.

Vlastne, veď ja som to “požehnanie redaktora” mala… Koniec-koncov, sama som tiež redaktor. V mojom inom živote. 🙂

VP1 predpoklady

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s