Zlyhanie na plnej čiare (kapitola Nehoda)

Ľahla som si, zatvorila som oči a skúšala som spomenúť si, ako to vyzeralo na Rieke stratených duší… Prvé, čo som zaregistrovala, bol bledý mesiac na oblohe, napoly zakrytý mrakmi. Sledovala som ho a opakovala si v duchu, kam chcem ísť, až už som nevládala udržať pozornosť. Mesiac nado mnou plával ako mastné oko v polievke, menil tvar a obloha okolo neho sa vlnila.

Potom sa obloha odrazu ustálila. Sledovala som, ako sa tenké temné mračná nasúvajú cez mesiac, ktorý už bol znova okrúhly, obrovský a studený. Vyzeral ako neúprosné božie oko. Keď som naň pozerala dlhšie, začalo ma svetlo pichať do mozgu, až som nakoniec musela odvrátiť pohľad.

Cítila som sa sama a opustená. Stála som na rozsiahlej planine, akoby na pooranom poli. Do výšky bokov okolo mňa vyrastala burina. Všimla som si, že kde-tu sa pomedzi burinu kníše šišvorec. Kde je šišvorec, tam bude aj voda…. Pobrala som sa smerom, kde rástli šúľky šišvorca hustejšie.

Po pár krokoch som začula slabé šumenie. Nebolo to šumenie vetra, skôr také monotónne, stále šumenie.

Rozhrnula som šišvorec. V mesačnom svite sa predo mnou leskla nepokojná, rozhýbaná hladina a nezadržateľne ma priťahovala k sebe…

Našla som Rieku stratených duší.

Poobzerala som sa. Toto nebolo to miesto, kam som sa obvykle dostávala… Tam bol plytký breh a na ňom povytiahnutý člnok. Tu sa rieka rýchlo valila popod porast šišvorca a žiaden čln nebol na dohľad.

Opatrne som vkročila do vody. Bola studená a podrážala mi nohy; musela som sa rukou držať stebiel šišvorca, aby ma neodnieslo. Bezradne som zastala. Vtom ma šišvorec porezal do dlane, pustila som sa a voda ma uchytila a niesla nadol… Udrela som dlaňami o hladinu a vykríkla som: “Čln!” Okamžite sa medzi mnou a vodou vytvorili drevené latky člna a ja som sedela v suchu a nechala sa unášať riekou do neznáma.

V tme nado mnou sa niečo pohybovalo. Vydávalo nepríjemný, švitorivý zvuk, hrozivý a ťažko postihnuteľný, ako keby sa medzi sebou bili netopiere… Uprela som oči na Mesiac a odmietla som počúvať. Švitorenie ustalo.

Pozorne som sledovala oba brehy. Vnútri som si vyvolala pocit, aký som mávala, keď bol Noro pri mne… Zosilňovala som ho, nakoľko som len dokázala, a sledovala som, či naň niečo nezareaguje.

Brehy boli pusté, obloha nad mojou hlavou sa vyčistila a svietil na nej len mátoživý obrovský mesiac.

Člnok sa rútil čoraz rýchlejšie. Už som počula hukot vodopádu… Zovrela som bočnice a zavrela oči a nato sme sa prehupli do prázdna. Chvíľku som bojovala s chuťou vzlietnuť a vyhnúť sa pádu do vody, ale donútila som sa vytrvať.

Prišiel pád, studený náraz o vodu a hladina nado mnou sa zatvorila. Otvorila som oči. Napravo i naľavo odo mňa sa mihali tiene ako bezvládni, vo vode sa vznášajúci ľudia. Zovrelo mi srdce. Ľutovala som ich, že sa tam tak vznášajú a voda ich oplieskáva o skaly… Ešte silnejšie som zovrela bočnice člna. Cítila som, ako ma ťahá nahor, až sme sa spoločne vynorili nad hladinu. Nadýchla som sa a spozorovala som, že mesiac sa kamsi stratil. Teraz už rieku pod vodopádom osvetľovali len slabúčke, blikajúce hviezdy.

A Nora nikde.

Pustila som sa člna a preplávala som na breh. Keby som to tu nepoznala, nikdy neobjavím vchod do jaskyne… Vošla som dovnútra a prekvapilo ma, že vnútri je svetlejšie ako vonku.

Pobrala som sa k dverám, ktorým hovorím Brána Podsvetia. Pri každom kroku som skúmala okolie, či niekde neobjavím tmavú vysokú siluetu… Ale nič okolo mňa nereagovalo ani na moje vnútorné volanie, ani na moje pohľady.

Nora som nenašla.

Nevedela som určiť, či je to dobre alebo zle, ale opanoval ma akýsi tichý smútok, ako keby som bola zlyhala na plnej čiare. Bezradne som sa rozhliadla okolo seba. Čo tu mám ešte robiť? Nič… Bolo na čase priznať si prehru, pobrať sa späť domov a nechať Mokoša, nech sa stará on.

Vyšla som pred jaskyňu. Zhora sa valil vodopád a napriek tomu, aký bol mohutný, ani veľmi nedunel… Nevedela som si predstaviť, ako sa vrátim. Mohla som len vyliezť popri vodopáde nahor a potom sa pobrať proti smeru rieky niekam, kde to aspoň trochu už poznám.

Začala som sa šplhať po skalách a pomedzi krovie nahor, kde som tušila oblohu. Bol to pomalý a namáhavý výstup, pretože som dobre nevidela ani okolo seba, ani pod ruky. Vlastne som si cestu len tak prehmatávala… Keď som sa dostala tak asi do polovice svahu, odrazu sa na oblohe zjavil obrovský mesiac.

Zahľadela som sa naň. Fixovala som ho očami tak dlho, až som mala pocit, že on i ja sme jedno… a potom som sa silou vôle začala zdvíhať k nemu.

Sprvu to bolo nadľudské úsilie, ale po chvíľke už som nedokázala myslieť na nič iné, len som fixovala mesiac a ťahala sa k nemu. Moje telo sa vznášalo vzduchom, až sa vyhuplo nad okraj vodopádu a ja som zahliadla mohutnú Rieku stratených duší a pustú krajinu po jej stranách.

Vtom sa čosi zmenilo. Mala som pocit, ako keby ma niečo zachytilo a ťahalo späť k jaskyni. Cítila som ťah v ľavej päte a keď som pozrela nadol, zazdalo sa mi, akoby sa drobné ligotavé kúsočky mojej pokožky jeden po druhom odtrhávali a padali do tmy, k vchodu do Podsvetia…

Bola som v pasci.

Uložiť

Uložiť

Jedna myšlienka na “Zlyhanie na plnej čiare (kapitola Nehoda)

  1. Buď vôľa Tvoja ….Buď ! Takéto ochutnávky sú lepšie ako poleva na veterniku … 😀 Vďaka… Kiežby tá deka prešla avivažou ,nech to z nej ide voňavo a ľahúčko… 😉

    Páči sa mi

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s