Nájdeme, čo hľadáme – a ten zvyšok si nevšimneme (kapitola Kto je tu debil?)

“Keby ťa zajtra vysadili na pustom ostrove bez všetkého, chodila by si do roboty?”

“Nie… načo?”

Vyzeral spokojne. “A tu sa dostávame k tomu, čo je veľkým problémom ľudstva – ľudia nevedia presne, kto sú. Definujú sa podľa nejakých vecí, ktoré do nich boli vovychovávané. Napríklad predstava, že do roboty musíš chodiť v sivom. Že treba brať ohľady na iných a svoje vlastné potreby postaviť až za ich potreby. Že šéf má byť k tebe slušný. Že sa nedá prejsť cez stenu. To všetko sú len predstavy. Jediné, čo je na tebe skutočne autentické, sú veci, ktoré si zažila priamo na svojej koži. Ten zvyšok je nadstavba – takzvané ego.”

“Počkaj… lenže ja som skutočne na vlastnej koži zažila toho debila!”

Zastavil ma v rozbehu. “ To, čo si zažila, vyzeralo asi takto: Dal si ťa zavolať. Očakávala si, že bude mať doplnkové otázky k veci, ktorá je v záujme jeho svokra. On vymenoval zoznam výhrad na tvoju osobu. Povedal ti, že akciu vám zaplatí, ale neuvoľní vás z pracovnej doby. Roztrhal nejaký papier a hodil ho na koberec.”

Užasnuto som naňho hľadela.

“No?” spýtal sa ironicky. “Bolo to inak?”

“Nie.”

“A ako celá situácia vyzerá teraz?”

“On si vlastne urobil poriadne zle… Podobne ako vtedy, keď sa ma spýtal, prečo som niečo nerozhodla, a ja som mu povedala, že nemám potrebné kompetencie, lebo mi ich odmietol udeliť.”

“Takže vidíš… Keby si teraz, v tomto stave, šla späť do situácie, čo urobíš?”

“Požiadala by som ho, aby sme šli spolu za generálom, nech nám povie, čo je priorita.”

“Výborne! A prečo si to neurobila počas toho rozhovoru s finančným?”

“Pretože som sa naštvala,” priznala som zahanbene.

“A prečo si sa naštvala?”

“Lebo zasa niečo naznačoval!”

Noro sa zasmial. “Používaš slovo ‘zasa’. Takže ty si šla do situácie s očakávaním, že bude mať isté prejavy. Že bude do teba rýpať.”

“Asi áno,” vzdychla som.

“A čokoľvek on povedal, ty si interpretovala v zmysle týchto očakávaní. Očakávala si podryp a iróniu. Keby bol povedal ‘dobrý deň’, bola by si v tom vycítila posmech.”

Zmätene som naňho zízala.

“Netvár sa tak,” zasmial sa, “je to bežné ľudské vnímanie. Svet je plný podnetov a keby boli pre nás rovnako dôležité, nevedeli by sme, čo máme vnímať skôr. Takto si vnútorne niečo označíme za dôležité, napríklad cez naše očakávania alebo predsudky, a potom si všímame predovšetkým to. A vidíme to vo všetkom – aj tam, kde to nie je. To preto, že veci sa nám do vnímania nedostávajú ako veci, ale ako interpretácie vecí.”

Objednávka

VP1 svet plny podnetov

Uložiť

Uložiť

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s