Minulosť je len “zbierka vecí” (kapitola Čo nás drží v starých príbehoch?)

“Ako si stojíš s upratovaním?”

“Stojím,” priznala som bez hanby. “Urobila som dve kopy – na vyhodenie a na preskúmanie, či si niečo predsa len nenechám. Lenže neviem sa pustiť do tej druhej. Akosi nemám ani páru, ako by som to mala urobiť.”

“Nevadí, Janička,” usmial sa. “Poďme sa na to pozrieť. Ak chceš, pomôžem ti.”

“Máš čas?”

“Rozhodne.”

Pobrali sme sa do mojej izby. S uznaním si obzrel obe kopy a voľný priestor naokolo.

“Najprv vyhodíme veci na vyhodenie,” rozhodol.

Z jedného pôvodného vreca vznikli nakoniec štyri. Vynosil ich na dvor do kontajnera. Potom sa vrátil, sadol si vedľa mňa na posteľ a zadíval sa na tú druhú kopu.

“Teraz z toho urobíme koľko? Dve alebo tri?”

“Dve,” potriasla som hlavou. “Nechcem sa stále vracať k rozhodovaniu. Ak niečo zblbnem, moja chyba. Nemala som zblbnúť.”

Poočku na mňa fľochol: “Nezdá sa ti, že si dosť tvrdá sama voči sebe?”

“Tvrdšie by bolo zapodievať sa tým znova a znova,” vzdychla som a vzala som do ruky knižku, ktorá ležala celkom navrchu kopy.
Milo mi ju vybral z ruky. “Esmeralda Arana. Cesta. Na čo ti tá knižka slúžila?”

“Zohnala som si ju, pretože popisuje, ako sa autorka sama dostala zo závislosti. Ona zo závislosti na alkohole. Ja som sa potrebovala postaviť na nohy, keď som prišla o dieťa a žila som uväznená v minu-losti.”

“A aké spomienky sa ti s ňou viažu?”

Zamyslela som sa. “Nijaké mimoriadne… Možno vďaka. Niečo ako postupné precitnutie, kedy človek začína znova brať kormidlo do vlastných rúk…”

Skusmo ju prelistoval. Bola v angličtine, čo mu veľa nehovorilo, ale videl všetky tie pasáže, ktoré som si značkovačom vyčiarkala.

“Ako by si tú knihu mohla ešte použiť?”

Pokrčila som plecami. “Asi už nijako,” priznala som. “Čo mi mohla dať, to mi dala. Naučila som sa z nej, ako postupovať, keď sa chcem vyhrabať z problémov. Trochu zmenila moje videnie sveta a seba v ňom. Ale myslím, že to, čo v nej je, už nosím medzičasom v sebe.”

“Stojí ti teda za to, aby si si ju nechala?”

Potriasla som hlavou. Vzala som knihu a hodila som ju na zem. Milo sa však zohol, znova ju zdvihol a vtlačil mi ju do rúk. Odrazu som si uvedomila, že to, čo sa deje, nie je obyčajný rozhovor… Milo ma niečo učil – učil ma, ako rozmýšľať o veciach, čo tvoria súčasť môjho sveta!

S očakávaním som sa naňho zahľadela. Spokojne sa pousmial.

“Ak ju odhodíš, môže sa stať, že ju budeš v budúcnosti potrebovať?”

Bezradne som mykla plecom. “Neviem… Asi nie. Dúfam, že nie.”

“A keby si ju predsa potrebovala? Máš ju ako nahradiť?”

“Keby som sa dostala znova do problémov a nevedela si spomenúť, ako postupovať, môžem si ju hocikedy znova kúpiť. Je to na jednej strane plytvanie peniazmi, na druhej strane je to záchranná kotva, keby všetko ostatné zlyhalo,” odpovedala som.

“A teraz posledná otázka – si skutočne vnútorne ochotná knižku bez jedinej nostalgie či obavy odhodiť? Započúvaj sa do seba. Ak je tam nejaká pochybnosť, poďme o nej hovoriť.”

Vzala som knihu do rúk. Hriala ma, pretože mi kedysi veľa dala. Objala som ju, pritisla som si ju na hruď a potom som ju s pokojným svedomím odhodila na zem.

Milo spokojne prikývol. “Teraz si sa s ňou už celkom rozlúčila. Nebude ti chýbať. Nebojíš sa, že by ti chýbala. Vieš, čo urobíš, keby ti náhodou chýbala. Vnútorne si sa s ňou rozlúčila. Preťala si všetky putá, čo ťa s ňou spájali. Teraz ju už môžeš spokojne vyhodiť.”

Objala som ho. Bola som mu nesmierne vďačná za to, že tam sedí so mnou, že so mnou hovorí a že mi ukazuje, ako sa dostať zo svojich vlastných slepých uličiek, do ktorých som dovolila životu vmanévrovať ma…

“Mám ťa rada, Milo. Ďakujem,” zašepkala som mu do ucha. Bolo mi do plaču, lenže slzy nie a nie prísť.

“To je v poriadku, Janička,” potľapkal mi po pleci. “To sa spraví. Odišla si nadlho od ľudí a nie je ľahké vrátiť sa medzi nich späť. Ale teraz to už zvládneš. Vieš, veci nás držia v našich starých príbehoch, starých bolestiach a starých krivdách. Keď sa naučíš ich prijať, rozlúčiť sa s nimi v dobrom a bez stopy obavy, budeš vedieť oveľa ľahšie pustiť aj spomienky a minulosť. Koniec-koncov, celá minulosť nie je nič iné než zbierka ‘vecí’.”

Objednávka

zbierka veci VP3

Chceš pridať komentár?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s